Lucia Gavulová: Modelovaná realita v Krokuse

Názov fotografickej výstavy Modelovaná realita. Medzi objektom a obrazom dáva (ešte prv, než ju človek navštívi) na jednej strane jasne tušiť, že sa bude jednať o prezentáciu diel nejakým spôsobom inscenovanej reality, pričom smerodajnými by mali byť najmä vizuálne kvality takto vzniknutých „obrazov“ a ich schopnosť obstáť v pozícii autentických výtvarných objektov. Na druhej strane neponúka žiadnu konkrétnejšiu predstavu o vystavených autoroch, tvoriacich (prevažne) v médiu fotografie – predstavuje totiž široké pole možností voľby, v rámci ktorého môžu byť limitujúce hádam iba rozmery samotnej galérie.
Kurátorka výstavy, autorka koncepcie a galeristka Gabriela Kisová vyberala spomedzi umelcov, s ktorými už spolupracovala (Samuel Henne, Peter Puklus), oslovila však aj takých, ktorí dosiaľ v galérii Krokus nevystavovali a ktorých voľbou rozhodne zaujala už pred samotným zhliadnutím výstavy. Na mysli mám najmä dvojicu Lukáš Jasanský & Martin Polák, ktorá predstavuje nielen kľúčové osobnosti českej fotografie 90. rokov, ale aj významných umelcov vo svetovom merítku.
Dvojica konceptuálnych fotografov začala spolupracovať v polovici 80. rokov a odvtedy tvorí autorský tandem. Dôležitý vplyv na ich ranú tvorbu malo priateľstvo s členmi skupiny Tvrdohlaví (s ktorými vystavovali ako hostia na výstave Tvrdohlaví II. vo Výstavní síni ÚLUV na pražskej Národní tříde v septembri až októbri 1989). Jej predstavitelia inšpirovali mladých autorov záľubou v bizarnosti a absurdite. Väčšina výstupov Jasanského s Polákom má podobu z technického hľadiska „ortodoxnej“ čiernobielej nazväčšovanej fotografie, ignorujúcej však klasické fotografické postupy a námety. Podobné „metódy“ (tzv. ‚artists using photography‘) so sebou v 90. rokoch niesli značnú nevôľu zo strany zástancov ‚umeleckej fotografie‘. V zmienenom kontexte čoby „nefotografi“ („Ano, nečitelnost je naše silná stránka. Jestli máme na začátku vzniku fotografie nějaký koncept, jak se tomu dnes říká, tak se ho honem rychle snažíme zamaskovat, pomíchat, zničit. Stejně tak raději než kritický nebo hodnotící tón volíme neutralitu, která nejlépe vyjadřuje náš úžas nad skutečností.“ (Úžas nad skutečností, rozhovor s Martinou Pachmanovou, Labyrint revue 5-6/1999) dokumentaristicky a so strohou objektivitou zachytávajú reálie, ktoré bez emócií zasadzujú do nepredvídateľných rámcov. Pavel Vančát, český teoretik fotografie a kurátor, označuje ich prístup ako „udivený“ (výstava Fotografie Lukáše Jasanského a Martina Poláka, Moravská galerie v Brně, október 2013 – január 2014), čo tiež značne trefne charakterizuje esenciu ich fotografického prejavu.
V Krokuse vystavený cyklus čiernobielych fotografií Abstrakce z obdobia polovice 90. rokov predstavuje výtvarnejšiu podobu ich tvorby. Jedná sa o sériu jednoducho aranžovaných situácií / momentov, ktorú anticipovali napríklad už Vtipy z roku 1992, cyklus skúmajúci možnosti absurdného fotografického humoru. Ďalším vystaveným súborom je Barevná fotografie z roku 2010, predstavujúca zátišia typu avantgardných table-top, nepredvídateľne, no citlivo a analyticky zostavené z bežných až banálnych objektov určených ku každodennému užitiu (pokope sú napríklad vyšívaná papuča, sklenené guľôčky a jablko, jednoduchá karafa s vodou a vajíčko atď.) K nastavenej téme „medzi objektom a obrazom“ sa fotografie približujú aj čerpaním z maliarskych vzorov – podľa jednej z interpretácií citujú autori v zátišiach českého maliara a grafika Antonína Střížka.
Barevné fotografie Jasanského a Poláka dopĺňajú v jednej z miestností na výstave snímky Samuela Henneho, predstavujúce z odstupu obrazy čiernobielych, bližšie neurčiteľných vejárovitých objektov, odfotografovaných na prísnom čiernom pozadí a adjustovaných v slušivých rámoch. Jedná sa o estetizujúcu viacvýznamovú hru s kontextom literatúry o umení, jej priestorovým modifikovaním do podoby dekontextualizovaného objektu a následným fotografickým zachytením. Henne vo svojej tvorbe v rôznych obmenách pracuje na reprodukovaní priestorového objektu prostredníctvom plošného média. Podobne ako v prípade série Barevná fotografie Jasanského a Poláka sa u ňho potýkame s table-top spôsobom inštalácie a následným zachytením inscenovaných objektov. Najzjavnejšou devízou jeho prác je silná vizuálna atraktivita – výsledkom sú dokonale odfotografované skulptúry, pôsobiace skôr ako dekoratívne rekvizity, iba vzdialene (ak vôbec) pripomínajúce svoje pôvodné určenie. Henne sa koncentruje na rôzne aspekty hodnôt vo vzťahu k reevaluácii materiálov a objektov v rámci umeleckej praxe a kultúrnej hierarchie. Fotografiu vníma ako špecifické médium, ktoré hodnotovo transformovalo na pozíciu klasických výtvarných disciplín, akými sú socha alebo maľba. Podobne ako Jasanský, Polák a zvyšok vystavených autorov nevyužíva fotografiu ako médium primárne zaznamenávajúce autentickú skutočnosť, ale aplikuje ju svojsky, v zásade ako prostriedok zachytenia inscenovaného predmetného sveta.
Pre tvorbu Viktora Kopasza sú asi najpríznačnejšie autorské knihy / albumy. Zrejmá je v rámci nich inklinácia k vyskladávaniu dlhých radov asociatívnych variácií na zvolenú tému, „při kterých uvolňuje jednotlivé elementy zobrazení, přestupuje hranici abstrakce k autonomnímu grafismu a recyklacím avantgardní estetiky, aby to později opět poutal ke konkrétním zdrojům ve viděné (fotografovatelné) realitě.“ (Jiří Ptáček, Hunt Kastner Artworks, 2014) Voľná tvorba často vychádza práve z denníkov, stávajú sa mu jasným podkladom, vizuálnou i obsahovou inšpiráciou. Vo všeobecnosti môžeme v jeho práci s fotografiou vnímať presahy ku grafike, aditívny princíp tvorby, inklináciu ku koláži, lepeniu, vystrihovaniu, preskupovaniu, kombinovaniu s písmom a znakom – k v podstate skôr komorným a „kutilským“ technikám rukodielnej výtvarnej práce. V sérii Absence (2013-2014) vystavenej v galérii Krokus môžme sledovať aj akcentovanie jednej z ďalších jeho tvorivých metód: abstrahovania. Sériu ľudských hláv odvodzuje až do štádia všetkých druhotných znakov oprosteného ovoidného tvaru. Práve vďaka abstrahovaniu sa dostáva až k určitému minimalizmu v rámci vyjadrovacích prostriedkov, ktorý sa ocitá v kontraste k drobným výtvarným posunom, dosahovaným druhotnými zásahmi (oblasť absentujúcich očí prekrýva tmavou páskou, výstrižkom či maliarskym zásahom). „Hlavy“ tak vo výsledku pôsobia až magrittovsky surrealisticky. Ďalšou v Krokuse vystavenou sériou Viktora Kopasza je séria s názvom Deadlock (2013), v ktorej upúšťa od záujmu o ľudskú figúru (hoci abstrahovanú až na model akejsi bezpohlavnej bytosti) a digitálne intervenuje do prírodných scén.
Maďarského umelca Petra Puklusa zaujímajú podľa kurátorky Gabriely Kisovej vzťahy medzi fotografiou a priestorom, experiment a testovanie hraníc medzi médiami (okrem fotografie sa vyjadruje aj prostredníctvom objektov, kníh, inštalácií…) Na výstave prezentovaná drevená plastika a dve rámované fotografie, ktoré ju zachytávajú, sú súčasťou novo-rozpracovaného cyklu autora The Epic Love Story of a Warrior. Objekt, pri ktorého inštalácii zohráva dôležitú úlohu i jeho nasvietenie, má silný konštruktivistický náboj. Neprehliadnuteľné je výtvarné cítenie autora a opäť práca v intenciách „nefotografických“ princípov, oslobodených od fotografických konvencií. Puklus pracuje podľa vlastnej logiky, nasledujúc svoje záujmy, prirodzene voliac médiá schopné čo najviac tlmočiť témy, ktoré skúma a spracúva. Je vnímavý k hre línií a geometrie a zjavne priťahovaný trojdimenzionálnymi a formálnymi aspektmi.
Spočiatku som výstave Modelovaná realita príliš nedôverovala. Alebo inak – jej vizuálna atraktivita (citlivá a pekná inštalácia, vkusné adjustovanie diel atď.) či nečakané spojenie (silných) autorov vo mne z rôznych praxou nakumulovaných dôvodov vzbudzovali podozrenie z vyprázdnenej koncepcie alebo iných potenciálnych nedostatkov. No hoci autori a ich tvorivé prístupy sú prirodzene rôznorodé, výstava dáva vyniknúť tomu, v čom sa k sebe približujú: proces tvorby a v mnohých prípadoch aj výstupná vizualita v sebe nesú prvky modernizmu, na druhej strane však aj postmoderný odstup, a to najmä v spôsobe práce s fotografiou, ktorú vystavujúci nepoužívajú apriori ako médium svojich primárnych kvalít, ale ako s prostriedok vyjadrenia sledovaných zámerov. Výstava nám ponúka možnosť uvedomiť si, ako autori naprieč rôznymi generáciami za použitia obdobných výrazových prostriedkov dokážu dať prostredníctvom fotografie vyniknúť objektovému svetu. Je to hra s formou, ale v klasickom zmysle slova a konečnom prevedení. Je aj nie je to „fotografia“, je aj nie je to realita, ktorú fotografia zachytáva – je to „vytvorená“, aranžovaná, alebo teda citujúc samotný názov výstavy – modelovaná realita. A vystavení autori sú aj nie sú „fotografi“. Tak sa opäť dostávame ku kategórii nefotografov, resp. fotografov, ktorí fotografiu prirodzene využívajú iba ako jedno zo strategických médií súčasného vizuálneho umenia, ako fluidný a často abstraktný nástroj (Vančát) Výstava Modelovaná realita. Medzi objektom a obrazom v Galérii Krokus je trefným komentárom tejto ambivalentnej línie a vo výsledku patrí k tým zaujímavejším a kvalitnejším, ktoré má divák v súčasnosti možnosť v Bratislave vidieť.

Lucia Gavulová